Rozhovor s našim absolventom Marekom Jarottom nájdete na adrese:

https://connect-network.com/sk/umenie-v-connecte-marek-jarotta/

Prepis článku:

Umenie v Connecte – Marek Jarotta

Posledný zo série rozhovorov s mladými umelcami.

Ahoj, Marek. Povedz nám na začiatok niečo bližšie o sebe.

Moje meno je Marek Jarotta. Pochádzam z Ružomberka. Chodil som na Strednú umeleckú školu v Kežmarku, odbor konzervovanie a reštaurovanie dreva a potom odbor Maľba iné médiá v ateliéri Doc. Mgr. Art. Klaudie Kosziby ArtD. na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave od 2007 do 2013.

Ako si sa dostal k umeniu?

V škôlke som väčšinu voľného času trávil skôr kreslením ako hraním sa. Keď som prišiel domov a rodičia sa ma pýtali, čo sme v škôlke robili, skôr som to nakreslil, ako by som o tom mal rozprávať. 

Mal si aj inú alternatívu ?

Nie.

Ako si sa dostal do Cvernovky ?

Po skončení školy som mal ateliér doma v Ružomberku, ale prišlo mi veľmi nepraktické stále prenášať väčšie formáty na výstavy do Bratislavy. O rok som si začal zháňať ateliér v Bratislave. Onedlho som bol na jednom krátkom sympóziu v prírode, počas ktorého začalo pršať a tak sme sa presunuli dokončiť maľby do cvernovky. Ten priestor ma hneď oslovil a začal som sa vypytovať ľudí, ktorí tam mali ateliér, či nemajú voľné miesto.

Kto alebo čo ťa v umení najviac inšpiruje ?

Spomínam si na obdobie strednej školy, keď mi môj spolužiak priniesol do školy hrubú knihu Art Today a začal mi rozprávať o súčasnom umení a jeho tendenciách. Vtedy to bolo pre mňa niečo úplne nové, lebo dovtedy som poznal staré umenie a starých majstrov. Otvorilo mi to nové obzory. Vtedy mi utkveli z knihy hlave nemeckí  umelci z neoexpresionizmu (napr. Baselitz, Immendorff, Kiefer…) pre ich expresívny výraz, veľkorysé narábanie s farbou a gestami. To ma výrazne inšpirovalo a formovalo môj vývin tvorby počas celej strednej školy.

Na výške sa inšpirácia menila oveľa rýchlejšie, podľa toho, akého zaujímavého umelca  som našiel na internete, alebo som sa o ňom dozvedel od ľudí z ateliéru a pedagógov. Aktuálne sledujem hlavne mladšiu nemeckú a rumunskú maľbu (z nemeckých autorov Matthias Weischer, Tim Eitel, Martin Kobe a z rumunskej Adrian Ghenie, Marius Bercea) ako aj českého autora Daniela Pitína. Ich diela majú tajomnú atmosféru a je zaujímavé ako vracajú tradičné maliarske prostriedky do hry na poli súčasného umenia. V roku 2012 som nadchol pre výstavu Nightfall v Debrecene v Maďarsku, v ktorej boli zastúpených niekoľko z týchto autorov. Som rád, že je blízko Bratislavy Viedeň, lebo je tam veľa dobrých galérií a múzeí, ktorých výstavy sa oplatí vidieť.

Existuje pre teba nejaká hranica, keď už niečo začínaš považovať za skutočné umenie? Môžme vôbec takúto hranicu určiť?

To je dosť zložité. Myslím si, že konkrétne pre výtvarné umenie platí, že aj človek čo si len tak vo voľnom čase maľuje síce môže robiť zaujímavé veci. To ale umenie nie je, lebo nepozná kontext dejín umenia, nejde mu o originalitu, robí len tak náhodne a nepozná kontext súčasného umenia. Môže byť z toho tak akurát zaujímavá remeselná záležitosť. Orientácia v súčasnom umení je dôležitá. To vlastne platí pre všetky odbory, aj ktoré sa netýkajú priamo umenia. Ďalšia dôležitá vec je odozva z výstav jednak laikov a jednak odborného publika. Veď presadiť sa je tiež umenie.

Koľko ti zvyčajne trvá namaľovať jeden obraz?

Je to rôzne. Zvyčajne niekoľko dní. Záleží to aj od toho, akú myšlienku chcem spracovať a akým spôsobom. Myslím si, že kvalita obrazu nemá nič spoločného s dĺžkou jeho maľovania.

Ktoré úspechy si so svojou tvorbou najviac ceníš?

Vyhral som 2. miesto v súťaži VÚB maľba roka 2013 s dielom Nemiesta – Hala.

Čo ťa čaká budúci rok?

Pracujem na samostatnej výstave v Čechách a ostatné veci sa ešte rysujú.

Kedy si maliar Marek Jarotta kúpil naposledy obraz?

Keď si to budem môcť dovoliť, tak si spravím vlastnú zbierku obrazov.

Dá sa na Slovensku umením živit ?

Skôr v zahraničí ako na Slovensku. U nás je len malé percento výtvarníkov, ktorí sa po skončení školy živia výhradne umením. Myslím si, že je to vo výchove, vo vedení ľudí k umeniu od detstva. Nejde o to, aby bežný človek rozumel umeniu na rovine kurátora. Skôr o to, aby nemal zaškatuľkované, že umenie, to je len realisticky namaľovaná krajinka so západom slnka, kytica vo váze alebo maximálne obrazy slovenskej moderny a ostatné sú len čarbanice, ktoré by si mohli aj sami namaľovať. Potom sa netreba diviť, že aj ľudia, čo na to majú, si kúpia ďalšie autá, nehnuteľnosti a iné veci radšej ako kvalitné umenie, ktoré im môže poskytovať estetický zážitok a niekedy aj dobrá investícia ako to môžeme vidieť v zahraničí. Zberateľa si treba vychovať.